Podstatný výňatek projevu presidenta V. Putina v Ruském parlamentu

Večer, 21.2.-22

Vážení občania Ruska! Drahí priatelia!

Témou môjho prejavu sú udalosti na Ukrajine a prečo je to pre nás, pre Rusko také dôležité. Samozrejme, moja výzva smeruje aj k našim krajanom na Ukrajine.

Budete musieť hovoriť podrobne a podrobne. Otázka je veľmi vážna.

Situácia na Donbase opäť nadobudla kritický, akútny charakter. A dnes sa obraciam priamo na vás, aby som nielen zhodnotil, čo sa deje, ale aby som vás aj informoval o prijímaných rozhodnutiach, o prípadných ďalších krokoch v tomto smere.

Dovoľte mi ešte raz zdôrazniť, že Ukrajina pre nás nie je len susedná krajina. Je neoddeliteľnou súčasťou našej vlastnej histórie, kultúry, duchovného priestoru. Sú to naši súdruhovia, príbuzní, medzi ktorými sú nielen kolegovia, priatelia, bývalí kolegovia, ale aj príbuzní, ľudia s nami spojení krvou, rodinnými väzbami.

Obyvatelia juhozápadných historických staroruských krajín sa dlho nazývali ruskými a pravoslávnymi. Tak to bolo až do 17. storočia, kedy bola časť týchto území znovu zjednotená s ruským štátom, a potom.

Začnem teda tým, že modernú Ukrajinu celé vytvorilo Rusko, presnejšie boľševické, komunistické Rusko. Tento proces sa začal takmer okamžite po revolúcii v roku 1917 a Lenin a jeho spolupracovníci to urobili veľmi hrubým spôsobom voči samotnému Rusku – oddelili, odtrhli od neho časť jeho vlastných historických území. Samozrejme, nikto sa na nič nepýtal miliónov ľudí, ktorí tam žili.

Potom, v predvečer a po Veľkej vlasteneckej vojne, Stalin už pripojil k ZSSR a previedol na Ukrajinu niektoré krajiny, ktoré predtým patrili Poľsku, Rumunsku a Maďarsku. Stalin zároveň ako akúsi kompenzáciu obdaril Poľsko časťou pôvodných nemeckých území a v roku 1954 Chruščov z nejakého dôvodu odobral Krym Rusku a daroval ho aj Ukrajine. Vlastne takto vzniklo územie sovietskej Ukrajiny.

Pripomínam, že po októbrovej revolúcii v roku 1917 a následnej občianskej vojne začali boľševici budovať novú štátnosť a vznikli medzi nimi dosť ostré nezhody. Stalin, ktorý v roku 1922 spojil posty generálneho tajomníka Ústredného výboru RCP (b) a ľudového komisára pre národnosti, navrhol vybudovať krajinu na princípoch autonomizácie, to znamená dať republikám - budúce administratívno-územné jednotky – široké právomoci, keď sa spoja do jedného štátu.

Lenin tento plán kritizoval a ponúkol ústupky nacionalistom, ako ich vtedy nazýval – „nezávislí“. Práve tieto leninské idey, vlastne konfederačný štátny systém a heslo o práve národov na sebaurčenie až po odtrhnutie, tvorili základ sovietskej štátnosti: najprv boli v roku 1922 zakotvené v Deklarácii o tzv. Vznik ZSSR a potom, po smrti Lenina, a v Ústave ZSSR v roku 1924.

Navyše v skutočnosti tieto administratívne jednotky dostali štatút a formu národných štátnych útvarov. Opäť sa pýtam sám seba: prečo bolo potrebné dávať také štedré dary, o akých sa tým najhorlivejším nacionalistom predtým ani nesnívalo, a dokonca dať republikám právo odtrhnúť sa od jednotného štátu bez akýchkoľvek podmienok?

Na prvý pohľad je to vo všeobecnosti nepochopiteľné, nejaké šialenstvo. Ale to je len na prvý pohľad. Existuje vysvetlenie. Po revolúcii bolo hlavnou úlohou boľševikov zostať pri moci za každú cenu, presne za každú cenu. Kvôli tomu urobili všetko: tak pre ponižujúce podmienky Brestského mieru v čase, keď cisárske Nemecko a jeho spojenci boli v ťažkej vojenskej a ekonomickej situácii, a výsledok prvej svetovej vojny bol vlastne vopred rozhodnutý. a na uspokojenie akýchkoľvek požiadaviek, akýchkoľvek želaní od vonkajších nacionalistov v rámci krajiny.

Z hľadiska historického osudu Ruska a jeho národov sa leninské princípy budovania štátu ukázali ako nielen chyba, ale, ako sa hovorí, oveľa horšie ako chyba. Po rozpade ZSSR v roku 1991 to bolo úplne zrejmé.

Udalosti z minulosti sa, samozrejme, nedajú zmeniť, ale musíme o nich aspoň priamo a úprimne hovoriť, bez výhrad a bez akéhokoľvek politického podtextu.

Teraz nikoho z ničoho neobviňujem, situácia v krajine v tom čase a po občianskej vojne bola v predvečer neuveriteľne ťažká, kritická. Dnes chcem len povedať, že presne toto sa stalo. Toto je historický fakt. V skutočnosti, ako som už povedal, v dôsledku boľševickej politiky vznikla sovietska Ukrajina, ktorú možno aj dnes oprávnene nazvať „Ukrajinou pomenovanou po Vladimírovi Iľjičovi Leninovi“. Je jeho autorom a architektom. Plne to potvrdzujú archívne dokumenty vrátane tvrdých Leninových direktív o Donbase, ktorý bol na Ukrajinu doslova vtlačený. A teraz "vďační potomkovia" zbúrali pomníky Leninovi na Ukrajine. Tomu sa hovorí dekomunizácia.

Chcete dekomunizáciu? No, to nám celkom vyhovuje. Ale nie je potrebné, ako sa hovorí, zastaviť na polceste. Sme pripravení ukázať vám, čo pre Ukrajinu znamená skutočná dekomunizácia.

Keď sa vrátim k histórii problému, opakujem, že v roku 1922 vznikol ZSSR na území bývalej Ruskej ríše. Ale život sám okamžite ukázal, že je jednoducho nemožné zachovať také obrovské a zložité územie alebo ho spravovať na navrhovaných amorfných, v skutočnosti konfederačných princípoch. Boli úplne oddelení od reality aj historickej tradície.

Je prirodzené, že červený teror a rýchly prechod k stalinskej diktatúre, dominancia komunistickej ideológie a mocenský monopol Komunistickej strany, znárodňovanie a plánovaný systém národného hospodárstva – to všetko sa v skutočnosti zmenilo na jednoduchú deklaráciu, do formality, deklarované, no nefungujúce princípy štátneho systému. V skutočnosti zväzové republiky nemali žiadne suverénne práva, jednoducho neexistovali. Ale v praxi sa vytvoril prísne centralizovaný, absolútne unitárny štát.

Stalin totiž v praxi naplno realizoval nie Leninove, ale svoje vlastné predstavy o štruktúre štátu. Neurobil však zodpovedajúce zmeny v systémovotvorných dokumentoch, v Ústave krajiny, formálne neprepracoval proklamované leninské princípy budovania ZSSR. Áno, zrejme sa zdalo, že to nie je potrebné – v podmienkach totalitného režimu aj tak všetko fungovalo a navonok to vyzeralo krásne, príťažlivo až superdemokraticky.

A predsa, škoda, škoda, že sa nevyčistili tie základné, formálne právne základy, na ktorých bola postavená celá naša štátnosť, odporné, utopické, revolúciou inšpirované, no pre každú normálnu krajinu absolútne deštruktívne fantázie, včas. Nikto nemyslel na budúcnosť, ako sa to u nás často stávalo predtým.

Zdalo sa, že vedúci predstavitelia komunistickej strany si boli istí, že sa im podarilo sformovať pevný systém vlády, že svojou politikou konečne vyriešili národnostnú otázku. Ale falšovanie, nahrádzanie pojmov, manipulácia s verejným vedomím a klamstvo sú drahé. Bacil nacionalistických ambícií nezmizol a pôvodne položená mína, ktorá podkopáva imunitu štátu voči nákaze nacionalizmom, už len čakala v krídlach. Takáto baňa, opakujem, bola právom odtrhnúť sa od ZSSR.

V polovici 80. rokov sa na pozadí narastajúcich sociálno-ekonomických problémov prejavila zjavná kríza plánovaného hospodárstva, národnostná otázka, ktorej podstatou neboli nejaké očakávania a nenaplnené túžby národov únie, ale predovšetkým rastúca chúťky miestnych elít sa stále viac a viac zhoršovali.

Vedenie KSSZ sa však namiesto hĺbkovej analýzy situácie, prijímania adekvátnych opatrení, predovšetkým v ekonomike, ako aj postupnej, premyslenej, vyváženej transformácie politického systému a štátnej štruktúry, obmedzilo len na vyslovené slovné reči o obnove. Leninský princíp národného sebaurčenia.

Navyše, v priebehu rozvíjajúceho sa boja o moc v samotnej komunistickej strane, každá z bojujúcich strán, aby rozšírila základňu podpory, začala bezmyšlienkovite podnecovať, podnecovať nacionalistické nálady, hrať sa na ne a sľubovať svojim potenciálnym podporovateľom čokoľvek, želajú si. Na pozadí povrchného a populistického klábosenia o demokracii a svetlej budúcnosti postavenej na trhovej alebo plánovanej ekonomike, no v podmienkach skutočného zbedačovania ľudí a totálneho nedostatku nikto z mocných ani nepomyslel na nevyhnutné tragické následky pre krajinu.

A potom sa úplne vydali po ceste vyšliapanej na úsvite vzniku ZSSR, aby uspokojili ambície nacionalistických elít vyrastených vo vlastných straníckych radoch, pričom zabudli, že KSSZ už nemá v rukách, a chvalabohu, také nástrojov na udržanie moci a samotnej krajiny ako diktatúry štátneho teroru stalinistického typu. A že aj povestná vedúca úloha partie ako ranná hmla mizne bez stopy priamo pred ich očami.

A v septembri 1989 bol na pléne ÚV KSSZ prijatý v podstate osudový dokument - takzvaná národná politika strany v moderných podmienkach, platforma KSSZ. Obsahoval tieto ustanovenia, budem citovať: "Zväzové republiky majú všetky práva zodpovedajúce ich postaveniu ako suverénne socialistické štáty."

Ešte jeden bod: "Najvyššie zastupiteľské orgány zväzových republík môžu protestovať a pozastaviť rozhodnutia a nariadenia zväzovej vlády na svojom území."

A na záver: "Každá zväzová republika má svoje občianstvo, ktoré platí pre všetkých jej obyvateľov."

Nebolo zrejmé, k čomu takéto formulácie a rozhodnutia povedú?

Dva roky pred rozpadom ZSSR bol jeho osud vlastne vopred daný. Teraz sú to radikáli a nacionalisti vrátane a predovšetkým na Ukrajine, ktorí si pripisujú zásluhy na získaní nezávislosti. Ako vidíme, vôbec to tak nie je. Historické, strategické chyby vodcov boľševikov, vedenia KSSZ, ktoré sa v rôznych obdobiach dopustili pri budovaní štátu, hospodárskej a národnej politike, viedli k rozpadu našej zjednotenej krajiny. Rozpad historického Ruska pod názvom ZSSR majú na svedomí.

Napriek všetkým týmto nespravodlivostiam, klamstvu a priamemu okrádanie Ruska, náš ľud, menovite ľud, spoznal novú geopolitickú realitu, ktorá vznikla po rozpade ZSSR, uznal nové nezávislé štáty.

Podľa odborných odhadov, ktoré potvrdzuje jednoduchý výpočet našich cien energií, objemu zvýhodnených úverov, ekonomických a obchodných preferencií, ktoré Rusko poskytlo Ukrajine, predstavoval celkový prínos pre ukrajinský rozpočet za obdobie rokov 1991 až 2013 cca. 250 miliárd dolárov.

Ale to nie je všetko. Do konca roku 1991 dlhové záväzky ZSSR voči zahraničným štátom a medzinárodným fondom predstavovali približne 100 miliárd dolárov. A pôvodne sa predpokladalo, že tieto pôžičky budú solidárne vracať všetky republiky bývalého ZSSR v pomere k ich ekonomickému potenciálu. Rusko však vzalo na seba splatenie celého sovietskeho dlhu a splatilo ho v plnej výške. Tento proces dokončili v roku 2017.

Na oplátku sa nové nezávislé štáty mali vzdať svojho podielu na sovietskych zahraničných aktívach a v decembri 1994 boli uzavreté zodpovedajúce dohody s Ukrajinou. Kyjev však tieto dohody neratifikoval a neskôr ich jednoducho odmietol splniť, pričom uplatnil nároky na diamantový fond, zlaté rezervy, ako aj majetok a iné aktíva bývalého ZSSR v zahraničí.

A napriek tomu, napriek známym problémom, Rusko vždy spolupracovalo s Ukrajinou otvorene, čestne a opakujem, s rešpektom k jej záujmom, rozvinuli sa naše väzby v rôznych oblastiach. V roku 2011 tak bilaterálny obchodný obrat presiahol 50 miliárd USD. Poznamenávam, že objem obchodu Ukrajiny so všetkými krajinami EÚ v roku 2019, teda ešte pred pandémiou, bol nižší ako tento ukazovateľ.

Zároveň bolo evidentné, že ukrajinské úrady radšej konali tak, aby mali všetky práva a výhody vo vzťahoch s Ruskom, ale nevznikli im žiadne povinnosti.

Doplním, že Kyjev sa pokúsil využiť dialóg s Ruskom ako zámienku na vyjednávanie so Západom, vydieral ho zblížením s Moskvou, pričom si vyradil preferencie: vraj inak bude ruský vplyv na Ukrajinu rásť.

Zároveň ukrajinské úrady spočiatku, to chcem zdôrazniť, už od prvých krokov začali budovať svoju štátnosť na popieraní všetkého, čo nás spája, snažili sa deformovať vedomie, historickú pamäť milióny ľudí, celé generácie žijúce na Ukrajine. Niet divu, že ukrajinská spoločnosť čelila nárastu extrémneho nacionalizmu, ktorý rýchlo nadobudol podobu agresívnej rusofóbie a neonacizmu. Preto účasť ukrajinských nacionalistov a neonacistov v teroristických gangoch na severnom Kaukaze a čoraz hlasnejšie územné nároky voči Rusku.

Celý zmysel takzvanej prozápadnej civilizačnej voľby ukrajinskej oligarchickej vlády bol a nie je vytvoriť lepšie podmienky pre blaho ľudí, ale podriadene poskytovať služby geopolitickým rivalom Ruska, ušetriť miliardy dolárov. ukradnuté Ukrajincom a ukryté oligarchami na účtoch v západných bankách.

Radikáli sa na druhej strane stali drzými, ich nároky rok čo rok rástli. Ukázalo sa, že je pre nich ľahké znovu a znovu vnucovať svoju vôľu slabej vláde, ktorá sama bola infikovaná vírusom nacionalizmu a korupcie a obratne nahradila skutočné kultúrne, ekonomické, sociálne záujmy ľudí, skutočnú suverenitu. Ukrajiny s rôznymi druhmi špekulácií na národnej pôde a externých etnografických nástrojov.

Stabilná štátnosť na Ukrajine sa nevyvinula a politické, volebné procedúry slúžia len ako zásterka, clona na prerozdelenie moci a majetku medzi rôzne oligarchické klany.

Korupcia, ktorá je nepochybne výzvou a problémom mnohých krajín vrátane Ruska, nadobudla na Ukrajine zvláštny charakter. Doslova to preniklo a rozleptalo ukrajinskú štátnosť, celý systém, všetky zložky moci. Radikáli využili oprávnenú nespokojnosť ľudí, osedlali protest a v roku 2014 priviedli Majdan k štátnemu prevratu. Zároveň dostávali priamu pomoc od cudzích štátov. Materiálna podpora takzvaného protestného tábora na Námestí nezávislosti v Kyjeve od americkej ambasády dosahovala podľa správ jeden milión dolárov denne. Ďalšie veľmi vysoké sumy boli nehanebne prevedené priamo na bankové účty opozičných lídrov. A išlo o desiatky miliónov dolárov. A ako veľmi sa to skutočne dotklo ľudí, rodín tých kto zomrel pri stretoch vyvolaných na uliciach a námestiach Kyjeva a iných miest? Je lepšie sa na to nepýtať.

Radikáli, ktorí sa chopili moci, zorganizovali prenasledovanie, skutočný teror proti tým, ktorí boli proti protiústavným krokom. Politici, novinári, verejné osobnosti boli zosmiešňovaní, boli verejne ponižovaní. Ukrajinské mestá zachvátila vlna pogromov a násilia, séria vrážd na vysokej úrovni a bez trestu. Bez chvenia je nemožné spomenúť si na hroznú tragédiu v Odese, kde boli účastníci pokojného protestu brutálne zavraždení a zaživa upálení v Dome odborov. Zločinci, ktorí spáchali toto zverstvo, nie sú potrestaní a nikto ich nehľadá. Ale poznáme ich po mene a urobíme všetko pre to, aby sme ich potrestali, našli a postavili pred súd.

Majdan nepriblížil Ukrajinu k demokracii a pokroku. Po vykonaní štátneho prevratu nacionalisti a politické sily, ktoré ich podporovali, napokon ustáli situáciu a zatlačili Ukrajinu do priepasti občianskej vojny. Osem rokov po týchto udalostiach je krajina rozdelená. Ukrajina zažíva akútnu sociálno-ekonomickú krízu.

Podľa medzinárodných organizácií bolo v roku 2019 takmer šesť miliónov Ukrajincov, zdôrazňujem, že je to asi 15 percent, nie však práceschopných, ale celého obyvateľstva krajiny, nútených odísť za prácou do zahraničia. A často spravidla za denný nekvalifikovaný zárobok. Orientačný je aj nasledujúci fakt: od roku 2020 opustilo krajinu počas pandémie vyše 60 000 lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov.

A v tejto súvislosti sa vynára otázka: je chudoba, beznádej, strata priemyselného a technologického potenciálu – to je práve tá prozápadná civilizačná voľba, ktorá už dlhé roky oblbuje a ohlupuje milióny ľudí a sľubuje im raj?

Veľvyslanectvo USA okrem toho priamo kontroluje Národnú agentúru pre prevenciu korupcie, Národný protikorupčný úrad, Špecializovanú protikorupčnú prokuratúru a Najvyšší protikorupčný súd. To všetko sa deje pod hodnovernou zámienkou na zvýšenie účinnosti boja proti korupcii. Dobre, ale kde sú výsledky? Korupcia kvitla tak bujne a kvitne viac ako kedykoľvek predtým.

Uvedomujú si všetky tieto manažérske metódy aj samotní Ukrajinci? Chápu, že ich krajina nie je ani pod politickým a ekonomickým protektorátom, ale zredukovaná na úroveň kolónie s bábkovým režimom? Privatizácia štátu viedla k tomu, že vláda, ktorá si hovorí „moc vlastencov“, stratila národný charakter a dôsledne vedie vec k úplnej desuverenizácii krajiny.

V súlade so zákonmi o výchove a vzdelávaní a o fungovaní ukrajinského jazyka ako štátneho jazyka je ruština vylúčená zo škôl, zo všetkých verejných sfér až po bežné obchody. Zákon o takzvanej lustrácii, „očisťovaní“ moci, umožnil vysporiadať sa so závadnými štátnymi zamestnancami.

Množia sa činy, ktoré dávajú ukrajinským orgánom činným v trestnom konaní dôvod na tvrdé potláčanie slobody prejavu, nesúhlasu a prenasledovania opozície. Svet pozná smutnú prax jednostranných nezákonných sankcií voči iným štátom, zahraničným fyzickým a právnickým osobám. Na Ukrajine prekonali svojich západných kurátorov a vymysleli taký nástroj, ako sú sankcie voči vlastným občanom, podnikom, televíznym kanálom, iným médiám a dokonca aj poslancom parlamentu.

V Kyjeve pokračujú v príprave represálií proti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu. A nejde o emocionálne hodnotenie, o tom svedčia konkrétne rozhodnutia a dokumenty. Ukrajinské úrady cynicky premenili tragédiu cirkevnej schizmy na nástroj štátnej politiky. Súčasné vedenie krajiny nereaguje na žiadosti občanov Ukrajiny o zrušenie zákonov, ktoré porušujú práva veriacich. Rada navyše zaregistrovala nové návrhy zákonov namierené proti duchovenstvu a miliónom farníkov Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Moskovského patriarchátu.

Vieme tiež, že už zazneli vyhlásenia, že Ukrajina sa chystá vytvoriť vlastné jadrové zbrane, a nie je to prázdna drzosť. Ukrajina skutočne stále disponuje sovietskymi jadrovými technológiami a prostriedkami na dodávanie takýchto zbraní, vrátane letectva, ako aj operačno-taktických rakiet Tochka-U, tiež sovietskej konštrukcie, s dosahom viac ako 100 kilometrov. Ale urobia viac, je to len otázka času. Existujú nevybavené veci zo sovietskej éry.

V posledných rokoch sa pod zámienkou cvičení na území Ukrajiny takmer neustále nachádzajú vojenské kontingenty krajín NATO. Systém velenia a riadenia ukrajinských jednotiek je už integrovaný so systémami NATO. To znamená, že velenie ukrajinským ozbrojeným silám, dokonca aj jednotlivým jednotkám a podjednotkám, možno priamo vykonávať z veliteľstva NATO.

Doplním, že námorné operačné stredisko v Očakove, vybudované Američanmi, umožňuje zabezpečiť akcie lodí NATO, vrátane ich použitia veľmi presných zbraní proti ruskej Čiernomorskej flotile a našej infraštruktúre pozdĺž celého Čierneho mora. Morské pobrežie.

Kedysi mali Spojené štáty v úmysle vytvoriť podobné zariadenia na Kryme, Krymčania a Sevastopoľ však tieto plány zmarili. Toto si budeme vždy pamätať.

Nedávno v Poltave zbúrali pomník Alexandra Suvorova. čo povieš? Vzdať sa vlastnej minulosti? Z takzvaného koloniálneho dedičstva Ruskej ríše? Tak tu buďte dôslední.

Ďalej. Podotýkam, že článok 17 ústavy Ukrajiny nedovoľuje rozmiestnenie cudzích vojenských základní na jej území. Ale ukázalo sa, že ide len o konvenciu, ktorá sa dá ľahko obísť.

Inými slovami, výber spôsobov zaistenia bezpečnosti by nemal predstavovať hrozbu pre ostatné štáty a vstup Ukrajiny do NATO je priamou hrozbou pre bezpečnosť Ruska.

Pripomínam, že ešte v apríli 2008 na bukurešťskom summite Severoatlantickej aliancie Spojené štáty presadili rozhodnutie, že Ukrajina a mimochodom aj Gruzínsko sa stanú členmi NATO. Mnohí európski spojenci Spojených štátov si už dobre uvedomovali všetky riziká takejto vyhliadky, no boli nútení vyrovnať sa s vôľou svojho staršieho partnera. Američania ich jednoducho využili na realizáciu vyslovenej protiruskej politiky.

Orgány niektorých východoeurópskych krajín obchodujúcich s rusofóbiou vniesli do Aliancie svoje komplexy a stereotypy o ruskej hrozbe, trvali na budovaní potenciálu kolektívnej obrany, ktorý by mal byť nasadený predovšetkým proti Rusku. Navyše sa to stalo v 90. rokoch a začiatkom 20. storočia, keď vďaka otvorenosti a našej dobrej vôli boli vzťahy medzi Ruskom a Západom na vysokej úrovni.

Rusko si splnilo všetky svoje záväzky, vrátane stiahnutia vojsk z Nemecka, zo štátov strednej a východnej Európy, a tak obrovskou mierou prispelo k prekonaniu dedičstva studenej vojny. Dôsledne sme navrhovali rôzne možnosti spolupráce, a to aj vo formáte Rady Rusko – NATO a OBSE.

Navyše teraz poviem to, čo som nikdy verejne nepovedal, poviem to prvýkrát. V roku 2000, počas návštevy odchádzajúceho amerického prezidenta Billa Clintona v Moskve, som sa ho opýtal: "Ako by sa Amerika cítila, keby prijala Rusko do NATO?"

Nebudem prezrádzať všetky detaily toho rozhovoru, ale reakcia na moju otázku vyzerala, povedzme, veľmi rezervovane a to, ako Američania na túto príležitosť skutočne zareagovali, je v skutočnosti vidieť na ich praktických krokoch smerom k našej krajine. Ide o otvorenú podporu teroristom na Severnom Kaukaze, ignorovanie našich požiadaviek a bezpečnostných obáv pri rozširovaní NATO, odstúpenie od zmluvy ABM atď. Človek sa chce opýtať: prečo, prečo to všetko, načo? Nechcete nás vidieť ako priateľov a spojencov, ale prečo si z nás robiť nepriateľa?

Dnes stačí jeden pohľad na mapu, aby ste videli, ako západné krajiny „dodržali“ svoj sľub, že zabránia NATO v pohybe na východ. Len podvádzali. Dostali sme päť vĺn rozširovania NATO jednu po druhej. V roku 1999 boli do Aliancie prijaté Poľsko, Česká republika, Maďarsko, v roku 2004 Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko, v roku 2009 Albánsko a Chorvátsko, v roku 2017 Čierna Hora, v roku 2020 Severné Macedónsko .

V dôsledku toho sa Aliancia a jej vojenská infraštruktúra dostali priamo k hraniciam Ruska. Tá sa stala jednou z kľúčových príčin európskej bezpečnostnej krízy, mala najnegatívnejší dopad na celý systém medzinárodných vzťahov a viedla k strate vzájomnej dôvery.

Informácie, ktoré máme, dávajú všetky dôvody domnievať sa, že vstup Ukrajiny do NATO a následné rozmiestnenie zariadení NATO tu je samozrejmosťou, je to otázka času. Jasne chápeme, že pri takomto scenári sa úroveň vojenských hrozieb pre Rusko dramaticky, mnohonásobne zvýši. A zvlášť si všímam, že nebezpečenstvo náhleho úderu proti našej krajine sa mnohonásobne zvýši.

Sme si dobre vedomí našej kolosálnej zodpovednosti za regionálnu a globálnu stabilitu. V roku 2008 Rusko predložilo iniciatívu na uzavretie Zmluvy o európskej bezpečnosti. Jeho zmyslom bolo, že ani jeden štát a ani jedna medzinárodná organizácia v euroatlantickom priestore nemôže posilniť svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných. Náš návrh bol však z ničoho nič zamietnutý: dovoliť Rusku obmedziť činnosť NATO je vraj nemožné.

Chcel by som jasne povedať, úprimne, v súčasnej situácii, keď naše návrhy na rovnocenný dialóg o zásadných otázkach zostali v skutočnosti nezodpovedané Spojenými štátmi a NATO, keď úroveň ohrozenia našej krajiny výrazne narastá, má Rusko plné právo prijať odvetné opatrenia na zaistenie vlastnej bezpečnosti. To je presne to, čo urobíme.

Pokiaľ ide o stav vecí na Donbase, vidíme, že vládnuca elita v Kyjeve neustále a verejne deklaruje svoju neochotu realizovať minský balík opatrení na vyriešenie konfliktu a nemá záujem o mierové riešenie. Naopak, pokúša sa opäť zorganizovať bleskovú vojnu na Donbase, ako sa to už stalo v rokoch 2014 a 2015. Ako sa tieto dobrodružstvá vtedy skončili, si pamätáme.

Teraz prakticky neprejde jediný deň bez ostreľovania osád na Donbase. Vytvorená veľká vojenská skupina neustále používa útočné drony, ťažkú techniku, rakety, delostrelectvo a viacnásobné raketomety. Zabíjanie civilistov, blokáda, zosmiešňovanie ľudí vrátane detí, žien, starých ľudí neprestáva. Ako hovoríme, toto nemá konca kraja.

A takzvaný civilizovaný svet, ktorého sa naši západní kolegovia samozvaným spôsobom deklarovali ako jeho jediní predstavitelia, si to radšej nevšíma, akoby celá táto hrôza, genocída, ktorej sú vystavené takmer 4 milióny ľudí, nevnímala. existujú, a to len preto, že títo ľudia nesúhlasili s podporovaným západným prevratom na Ukrajine v roku 2014, postavili sa proti povýšeniu do hodnosti štátneho hnutia v smere jaskyne a agresívnemu nacionalizmu a neonacizmu. A

bojujú za svoje základné práva – žiť na vlastnej pôde, hovoriť vlastným jazykom, zachovať si svoju kultúru a tradície.

Všetko je márne. Prezidenti a poslanci rady sa menia, ale podstata, agresívny, nacionalistický charakter samotného režimu, ktorý sa chopil moci v Kyjeve, sa nemení. Je to úplne a úplne produktom štátneho prevratu z roku 2014 a tí, ktorí sa vtedy dali na cestu násilia, krviprelievania, bezprávia nepoznali a neuznávajú žiadne iné riešenie otázky Donbasu, okrem vojenského.

V tejto súvislosti považujem za potrebné prijať už dlho očakávané rozhodnutie o okamžitom uznaní nezávislosti a suverenity Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky.

Žiadam Federálne zhromaždenie Ruskej federácie, aby podporilo toto rozhodnutie a následne ratifikovalo zmluvu o priateľstve a vzájomnej pomoci s oboma republikami. Tieto dva dokumenty budú pripravené a podpísané vo veľmi blízkej budúcnosti.

A od tých, ktorí sa zmocnili a držia moci v Kyjeve, požadujeme okamžité zastavenie bojov. V opačnom prípade bude mať všetku zodpovednosť za prípadné pokračovanie krviprelievania výlučne na svedomí režim vládnuci na území Ukrajiny.

Oznamujúc rozhodnutia prijaté dnes, som presvedčený o podpore občanov Ruska, všetkých vlasteneckých síl krajiny.

Ďakujem za Vašu pozornost.

www.narodnikonzervativci.sweb.cz